Hlavné sopky Bolívie

Tri hlavné sopky Bolívie sa nachádzajú na západnej strane Kordilier, vzdialené asi 320 km od mesta La Paz. Sú súčasťou Sajamského národného parku, chránenej prírodnej oblasti  s výskytom bohatej palety rastlín a živočíchov, gejzírov a horúcich prameňov. Zároveň sú vyhľadávaným, turistickým a športovým cieľom.Pri vstupe do národného parku neplatia žiadne zvláštne obmedzenia. Musíte sa len zaregistrovať na stanici v obci Sajama a zaplatiť poplatok vo výške asi 2 doláre. Strážcovia parku vám môžu zaistiť čokoľvek potrebné, ako je doprava, muly, sprievodca, atď. Ste povinný vyplniť formuláre o tom, kde máte v úmysle vyliezť a aké sú vaše skúsenosti a podobne.
Sajama

Sajama s výškou 6 540 metrov je sopka vo vegetačnom pokoji. Predstavuje najvyšší vrchol, strechu Bolívie. Nachádza sa v národnom parku Sajama v juhozápadnej oblasti krajiny. Vrchol tvorí izolovaný kužeľ. Aktívna činnosť sopky sa datuje do obdobia  holocénu.  Dátum poslednej erupcie sa však nedá presne určiť. Vyskytuje sa tu stromoradie čeľade Polylepis tarapacana vo výške 5 200 m nad morom, čo je najvyššia poloha výskytu stromov kdekoľvek na svete.

Prvý pokus o výstup sa uskutočnil v roku 1927 Josephom Premom zo severozápadnej strany hrebeňa, ale neúspešne. V dedine rovnakého mena ako sopka vo výške 4250 metrov sa môžete aklimatizovať do dvoch, troch dní a počkať na priaznivé meteorologické podmienky. Najnáročnejšia trasa pre výstup sa radí do náročnosti AD a vyžaduje si osobitnú prípravu a dobrú fyzickú a psychickú kondíciu. Výstup sťažujú ľadovce na hrebeni a veľmi silné vetry, čo si vyžaduje veľkú fyzickú silu, vytrvalosť a trpezlivosť ako pri výstupe, tak aj pri zostupe.  Najjednoduchší výstup je zo severovýchodnej strany hrebeňa. Táto trasa je technicky jednoduchá, nekladie žiadne zvláštne nároky na výstup, vyžaduje však určitú, aspoň minimálnu horolezeckú techniku. Najvhodnejšie obdobie pre pokus o výstup je medzi júlom a septembrom, v dôsledku sneženia, ktoré možno očakávať od októbra do apríla. Hlavnými prekážkami sú závažné lokálne búrky, silný vietor, nadmorská výška a nebezpečné trhliny v ľadovci. Teploty môžu klesnúť v noci až pod -20 °C.
V auguste roku 2001 si tím sajamských dedinčanov a bolívijských horských sprievodcov zahral futbalový zápas na vrchole hory Sajama, v snahe ukázať, že nadmorská výška sama o sebe nie je obmedzením pre fyzickú záťaž.
 Los Cerros de Payachata

Na hranici medzi Bolíviou a Chile sa nachádzajú dve takmer identické sopky, Parinacota a Pomerape.  Sú to dvojičky známe ako Los Cerros de Payachata. Svojim valcovitým tvarom a vrcholkami celoročne pokrytými vrstvou snehu a ľadu pripomínajú mystické pohoria z rozprávok. Nie je náročné si ich predstaviť zahalené v plášti dymu a chrliace prúdy lávy a popola. Keď sa dostanete na vrchol niektorej z nich, môžete obdivovať okolie z vtáčej perspektívy a zároveň nazrieť do kužeľovitého vnútra hory.
Parinacota (6 110 metrov) sa považuje za aktívnu a jej posledný skutočný výbuch bol okolo roku 1700. Kráter je asi 300 metrov široký a 250 metrov hlboký a pomerne mladé lávové prúdy vedúce z vrcholu na západnú stranu sú dôkazom  nedávnej aktívnej činnosti. Pomerape (6 232 metrov) je geologicky staršia sopka vo vegetačnom pokoji. Tieto sopky sú dvojičkami len podľa vzhľadu a nie od „narodenia“.

Parinacota bola najaktívnejšia pred  8000 rokmi a chrlila obrovské prúdy lávy a popola, ktoré vytvorili drenážny  podklad na jej západnej strane a ten zapríčinil vznik najväčšieho jazera v oblasti Chungará. Vďaka takmer dokonalej symetrii a celoročnej snehovej pokrývke sa stala Parinacota obľúbeným cieľom pre turistov a horolezcov. Vyliezť sa na ňu dá z oboch strán. Cesta na vrchol vedie cez štrkový podklad, sutiny a popol, neskôr prechádza do snežného, zľadovateného podkladu. Sklon stúpania nie je strmší ako 40°. Hoci sa výstup na horu radí medzi tie menej náročné, vždy si treba nechať dostatok času na potrebnú aklimatizáciu. Samozrejmosťou je dobrá fyzická a psychická kondícia a samozrejme správne vybavenie.
Výstup na sopku Pomerape je radený do vysokohorskej triedy náročnosti AD. Sklon stúpania presahuje niekedy aj 50°. Nebezpečné sú padajúce sutiny a pohyblivý štrk. Pri výstupe je najvhodnejšie miesto na založenie základného tábora vo výške 5300 metrov v sedle medzi Parinacota a Pomerape. V závislosti na ročnom období je najväčším problémom pri výstupe ľadová pokrývka na vrchole, ktorá robí výstup fyzicky ťažkým až nemožným. Do základnej výbavy pri výstupe patrí sekera a mačky s hrotmi.